Plakalo drevo kríža
Pohasli hviezdy i slnce
a sčernel biely deň,
z úst Jeho výkrik ozval sa
a hrôzou zmeravela zem.
Dozneli údery kladiva,
zablysla kopija
v predsmrtnom tichu.
Plakalo drevo kríža
a v bôli stíchol svet.
Veď zabil človek svojho BOHA,
umučil LÁSKU,
ktorá však z kríža
v obeti vracia sa späť.
Tichúčko na zem stúpi
a dlaňou boľavou
na svoje ramená zdvíha
tvoj kríž,
aby si ľahšie mohol ísť Ty -
- čo bozkom zradil si Syna človeka.
Jak v jasliach, tak pokorný i teraz.
Iba dva drsné kusy dreva
a z nich kríž.
A predsa stal sa spásou,
tvojím najkrásnejším mostom,
po ktorom v nádeji
zas k BOHU pobežíš.