Metod Dominik Trčka, C.Ss.R.,
(1886 - 1959)
mučeník pre Krista.

Povolaný pracovať pre zjednotenie kresťanov.

        O. Metod Dominik Trčka sa narodil 6. júla 1886 vo Frýdlante nad Ostravicí (aktuálne Česká Republika), ako posledný zo siedmich detí Františky Štěrbovej a Tomáša Trčku. Rástol v katolíckej rodine, v ktorej dostal dobrú kresťanskú výchovu. Jedna z jeho sestier, Anděla, vstúpila k Sestrám Boromejkám, kde prijala meno Charita.
        Dominik najprv navštevoval obecnú školu vo Frýdlante nad Ostravicí a po jej ukončení začal dochádzať do nižšieho gymnázia v Místku. V školskom roku 1902/1903 začal 6. ročník gymnázia v juvenáte redemptoristov na Červenke. Týmto sa dostal do radov synov sv. Alfonza, ktoré, ako sa ukázalo neskôr, až do smrti neopustil.
 

	Ďalšou etapou na ceste rehoľného povolania bol vstup do noviciátu v Bílsku, ktorý začal 25. augusta 1903. Magistrom novicov bol P. Jozef Loch a jeho sociom o. Ján Ev. Hradilák. Sľuby zložil 25. augusta 1904.
	Po noviciáte pokračoval vo filozoficko-teologických štúdiách v seminári redemptoristov v Obořišti. Tu sa zapálil cyrilometodskými ideálmi a celým srdcom túžil pracovať na poli zjednotenia Cirkvi. Z jeho málo zachovanej korešpondencie je zjavné, že sa veľmi tešil na prijatie sviatosti kňazstva. 27. augusta 1909 písal otcovi:

        "Za 3 neděle začne u nás školní rok - pro mne je to již školní rok před svěcením. Modlete se za mne! - Jsem, Chvála P. Bohu, zdráv." V inom liste, pri príležitosti 70 - tych narodenín otca, písal: "...aby B. Srdce dalo se Vám dočekati oné velké milosti po které všichni toužíme ale zvláště já, musím sice ještě projít dvojím ohněm než budu připuštěn k svěcení, ale budete-li se za mne modlit, doufám, že obstojím." Po skončení štvrtého roku teológie bol 3. júla vysvätený na subdiakona, 10. júla na diakona a 17. júla 1910 spolu s troma spolubratmi vysvätený pražským arcibiskupom Leom kard. Skrbenským na kňaza. Po primíciách, ktoré sa uskutočnili 18. júla u Sv. Kajetána v Prahe , sa o. Dominik vrátil do Obořišťa, aby tam dokončil posledný ročník teológie.

Apoštolát na Svaté Hoře.

        Z Obořišťa bol preložený 17. júla 1911 do Prahy, kde začal pod vedením P. Františka Polepila druhý noviciát. Dokončili ho 3. januára 1912. Predstavení ho v správe do Ríma chválili hlavne za usilovnosť dodávajúc, že z neho bude dobrý misionár. P. Polepil písal: " Naši páteři II- ae probationis se tež činí. P. Nekula pracuje dobře, jen tuze rychle přednáší. Časem jistě tempo zmírní. P. Trčka chce býti při vypracování kázání originálním, ale nepodaří se mu to vždy - avšak dá si říci. Za to přednáší pěkně, mile." Po skončení Druhého noviciátu bol P. Václav Nekula preložený do Bílska. Tu prevzal funkciu sociusa v noviciáte a O. Dominika Trčku predstavení ponechali v pražskom kolégiu, kde pôsobil ako misionár.
        Až v decembri sa o. Trčka dozvedel, že bude musieť odísť z Prahy na Svatú Horu. Ako nasvedčuje obořišťská kronika študentátu, na Svatej Hoře sa dlho neohrial, lebo 25. júla 1913 pred svojím odchodom do Plzně sa bol rozlúčiť so študentmi v Obořišti a o tri dni odišiel do nového pôsobiska. Nie je jasné, akú funkciu v Plzni vykonával, ale v júli 1914 vizitátor o ňom napísal, že všetky povinnosti vykonáva usilovne a dôkladne.
 

        V decembri 1914 ho preložili na Sv. Horu, kde pôsobil ako misionár. Keď sa ukázalo, že jeho spolubrat P. Sorko už ďalej nemôže pre chatrné zdravie pracovať medzi chorvátskymi utečencami, ujal sa ich o. Trčka. Tí sa pre neho stali, tak ako predtým pre P. Sorka, najviac dušami opustenými, ktorým slúžil a ktorým sa snažil priblížiť obraz milujúceho Nebeského Otca. Katechizoval a slúžil bohoslužby pre Chorvátov, Slovincov i Rusínov, tak utečencov, ako aj vojakov v příbramskej nemocnici. Zdalo sa, že tam, kde sa čosi dialo medzi Slovanmi, bol vždy prítomný aj horlivý o. Trčka.
 

Misionárom medzi gréckokatolíkmi.

        2. augusta 1918 nastala v komunite na Svaté Hoře ďalšia personálna zmena. O. Dominika preložili do Brna. Bola to veľká strata, pretože v ňom strácala komunitahorlivého pracovníka, keďže bol veľmi obľúbený, čo potvrdzujú aj slová kronikára: "odjížděl milý, horlivý, vždy veselý spolubratr a zdatný pracovník." Podľa jeho vlastného svedectva sa až v Brne v marci 1919 dozvedel od pražského provinciála P. Františka Mezírku, že ho vybrali pre prácu medzi gréckokatolíkmi. Aj keď priebeh príprav na túto novú misiu nebol hladký, pretože zúrila Poľsko-ukrajinská vojna, nakoniec sa všetko šťastneskončilo. Podľa návrhu generálneho konzultora P. Hudečka, o. Trčka i o. Nekula sa nestali členmi belgickej provincie, ale naďalej zostali členmi pražskej provincie. Na tie radostné chvíle príprav spomínal: "V březnu v postě r. 1919 dostal jsem od P. Provinciála dopis. Otevřu a čtu: "Nejdůstojnější P. Generál jmenoval Vás a P. Stanislava Nekulu za misionáře v Haliči pro řeckokatolíky. Odjedete, jakmile poměry dovolí. Blahopřeji Vám..." atd. Chvála a díky Pánu Bohu! Dovolení představených, abych se mohl přidružiti k belgickým spolubratřím, pracujícím mezi řeckokatolíky, je zde! Dávné přání a vřelá touha, za jejiž splnění jsem se již za bohosloveckých studií často a vroucně modlíval, aby se mi totiž dostalo štěstí sloužiti někdy mši sv. východním obřadem a své síly obětovati sv. Unii, začínalo se plniti!"
 

        Ako sám o. Trčka spomína, na Halič sa spolu s o. Nekulom vydali pod ochranou Ružencovej Panny Márie. Do Ľvova dorazili vyčerpaní cestou, ale šťastní, že už sú doma. Belgickí otcovia boli veľmi radi, že prišli a len žasli nad rýchlosťou, s akou sa obaja učili novému jazyku, obradu a tradícii. Tu o. Dominik prijal meno Metod. Do všetkého ich zasväcoval predovšetkým o. Nikola Čarnecky, v tom čase novic. Tieto zmeny pre o. Trčku, aj keď boli túžobne očakávané, neboli ľahké. Sám o tom píše: "Přiznávám se, že se mi vloudila do srdce jakási tesknota, když jsem sloužil naposled latinskou mši sv. V latinském obradě jsem byl vychován osm a půl roku sloužíval mši sv. latinským obřadem a teď naposled! Ale pohled do budoucnosti zaplašil každou tesknotu! Již zítra! A ten šťastný zítřek nadešel. Byl to svátek velikomučedníka Dimitrije, Solůňana! Myšlenkami dlel jsem v té chvíli, kdy po prvé na Moravě z úst svatých bratří Solůňských zavzněla velebná slova posvátné liturgie: Blahosloveno carstvo Otca i Syna i Svjataho Ducha, nyni i prisno i vo viki vikov. Amiň! Děkoval jsem Pánu Bohu za milost, že smím novozákonní Obět přinášeti jazykem slovanským a že smím se obětovati sv. Unii."
 

Zo Stanislavova do Stropkova.

        Keď bol 8. januára 1920 založený nový kláštor redemptoristov v Stanislavove (dnes Ivanofrankivsk), medzi členov prvej komunity patril i o. Metod. Ako sám píše v liste predstaveným, práce mali veľa a to až toľko, že nebol čas na misie, s ktorými sa však do budúcnosti počítalo. Otcovia bývali v eparchiálnom seminári a o. Čarnecky v ňom dokonca vykonával funkciu špirituála. Bolo to len prechodné riešenie, pretože v liste zo septembra 1921 sa píše, že už býva v dome, ktorý vlastnia redemptoristi.
        V auguste 1921 sa zúčastnil na Velehradskom kongrese a na zjazde Mariánskych družín, kde sa pravdepodobne dozvedel o novom kláštore redemptoristov v Stropkove, ktorý predstavení prijali s myšlienkou, že tam budú pôsobiť redemptoristi obidvoch obradov, teda rímskokatolícki a gréckokatolícki. Radosť nad týmto dielom vyjadril slovami: "Zvláště jsem se potěšil zprávou, že se staví v Podkarpatské Rusi i pro nás aspoň prozatímní hnízdečko. Již se nemůžeme s P. Nekulou dočkat až dostaneme výzvu k návratu, abychom v české provincii začali pracovat mezi věřícími řec.-slov. obřadu! Díky Bohu, že česká provincie začne pracovat již na své dávné úloze."
 

        Začiatkom októbra 1921 P. provinciál Mezírka stiahol o. Trčku a o. Nekulu z Haliče. Spočiatku slúžili sv. liturgie v chráme sv. Kajetána v Prahe, v kaplnke Matky Božej Bolestnej. Po mesačnom pražskom pobyte sa 22. decembra 1921 o. Trčka vydal nočným rýchlikom na cestu do Stropkova. Po svojom príchode na východné Slovensko hneď videl, že sú tu iné podmienky ako očakával a na aké bol zvyknutý v Haliči. Sám o tom písal: "Jiný kraj, jiné zvyky, v duši lidu stopy bývalého neslovanského vládce, v pozadí zvedající se příšera odpadu. Z lásky k svatým našim věrozvěstům Cyrilu a Metodu, z vděčnosti za světlo svaté víry nám jimi přinesené, chutě do práce na záchranu svaté víry dobrého lidu rusínského!"
 

Hneď od začiatku bol ministrom stropkovského domu a zástupcom rektora. Darovaný kláštor a kostol však boli v dezolátnom stave, preto až do októbra 1922 trvala jeho rekonštrukcia. Po Veľkej noci v roku 1922 o. Metod opisoval situáciu takto: "...na jak dlouho bude mím bydlištěm, nevím, poněvadž si máme - my ruského obřadu hledat svůj nový klášter. A hledat nový klášter, to značí ze ssutin udělat novou budovu....".

Intenzívna misijná práca.

        Misijná práca a modlitby prinášali dobré ovocie. Rozbiehali sa apoštolské činnosti v prešovskej eparchii, otvorili sa nové misijné polia pôsobnosti v užhorodskej a križevackej eparchii. Slávnosť pri príležitosti 300. výročia mučeníckej smrti sv. Jozafáta, kult Matky ustavičnej pomoci, každoročný mariánsky odpust, Arcibratstvo Ruženca, misijná kniha "Spasy dušu svoju", duchovné cvičenia a obnovy pre bohoslovcov, kňazov, rehoľníčky, to boli apoštolské diela, ktoré sa diali pod vedením o. Metoda a ktorý bol od 1924 predstaveným kláštora. Jeho snahou bolo slúžiť Božiemu ľudu, posilňovať zápas o mravnú i národnú obrodu, posilňovať katolícke povedomie medzi gréckokatolíkmi, pretože boli častokrát podceňovaní rímskokatolíkmi i pravoslávnymi veriacimi. Ľudové misie, apoštolát vlastný redemptoristom, ktoré konal o. Metod so svojimi spolubratmi, mali ohromný úspech.
 

Na misiu v Ruskej Porube na o. Trčku spomína jeden z jej účastníkov: "Keď prichádzal k nám do Poruby, tak rozprával miešane slovensko-rusínsky, ale snažil sa hovoriť rusínsky. Študoval dva roky vo Ľvove, alebo tam kdesi v Poľsku a tam sa naučil aj rusínsky a tak aj kázal. Aj keď miešal niekedy slová, my sme si z toho nič nerobili. Bola to veľká vec, že sem prišli redemptoristi. Najviac som si na o. Metodovi vážil, že bol vzdelaný a vedel viesť všetko. Medzi misionármi bol autorita, čo povedal, proti tomu nikto nič nenamietal. Taký bol vážny. Úsmev bol u neho zriedkavý, väčšinou bol vážny. Bolo vidno, že žije vo viere, že sa usiluje o to, aby ľudí a hlavne náš kraj, taký zaostalý, poučil a povzbudil. Keď prišli, tak sa pamätám, že ľudia radi chodili do cerkvi. Mali dobrý spôsob kázní. Zvlášť kázne pre ženy, zvlášť pre mužov, pre mládež, pre dievčatá, pre školské deti. Boli to kázne na vysokej úrovni, takže to vzdelanie bolo priam cítiť."
 

Stavba v Michalovciach.

Po výhodnej kúpe pozemku v Michalovciach sa začalo so stavbou nového, čisto greckokatolíckeho kláštora, o čo sa o. Metod pokúšal od svojho príchodu do Stropkova a bol akoby dušou celého diela. Keď 7. septembra 1931 kapitulárny vikár Mons. Alexander Stojka posvätil kaplnku v novovybudovanom kláštore, o. ihumen Trčka pri tejto príležitosti

zdôraznil vo svojom príhovore, že od tohto dňa chcú redemptoristi s najväčšou láskou slúžiť každému v duchovných dielach a zo všetkých síl sa budú usilovať šíriť Kráľovstvo Božie. O desať dní neskôr posvätil o. Schrejvers, redemptorista z Ľvova, aj kláštor a v príhovore riekol: "Když P. Bůh dal tak velký monastýr, dá i členů do něho." Týmto sa začala nová kapitola v dejinách redemptoristov i v živote o. Trčku.

Plný apoštolského zápalu.

        Hoci bol o. Metod menovaný za predstaveného, dlho úrad nezastával. Vyčerpaný výstavbou kláštora sa zriekol hodnosti a po nových nomináciách odišiel do stropkovského kláštora, kde slúžil sv. liturgie pre gréckokatolíkov až do 1. októbra 1934. Hoci bol pomerne mladý, predčasne zošedivel, takže každý ho poznal podľa jeho hustej sivej brady. Za dva roky pobytu v Stropkove utužoval svoje zdravie. Slúžil pre gréckokatolíkov v Stropkove, ale chodil výpomáhať aj okolitým farárom. Za ten čas bol tiež spovedníkom novicov v Michalovciach a zástupcom rektora v Stropkove. Keď sa v roku 1934 vrátil do Michaloviec, stáva sa ministrom domu. V marci 1935 ho Kongregácia pre východné církvi vymenovala za apoštolského vizitátora sestier Baziliánok v Prešove a Užhorode.

        V júni 1936 sa stal opäť predstaveným v michalovskom kláštore a zostal ním až do apríla 1942. Pod jeho vedením sa kláštor stal ozajstnou baštou duchovného života na Zemplíne. Jeho ihumen hýril aktivitou. Dokončil Chrám Svätého Ducha, pomohol založiť kláštor Sestier Služobníc v Michalovciach, snažil sa založiť nový kláštor redemptoristov, ktorý by slúžil ako rekolekčný dom, ba aj dom v Chuste v Užhorodskej eparchii. Nezanedbával ani misijné dielo redemptoristov, i keď na misie už nechodil, mal stále oči otvorené pre najviac opustené duše. To bol dôvod, prečo sa pokúšal v Michalovciach založiť spolok pre slúžky, keďže ony boli takýmito dušami.

Konflikty za Slovenského Štátu.

        Vojnová situácia však mnohé plány nedovoľovala realizovať, ba priam naopak, kládla neprekonateľné prekážky. Za Slovenského štátu michalovskí redemptoristi boli niektorými označovaní, napriek svojej českej národnosti, ako rusínski fanatikovia, iní ich zasa obviňovali z pročeskej agitácie. Čokoľvek robili, všetko bolo využívané a zneužívané proti ním, takže vtedajší kronikár to opísal slovami: "Z toho je vidět, jak se všeho proti nám chce užít, aby nás mohli vyhnat." Situácia sa ešte viac vyhrotila potom, čo v novembri 1940 prešovský vladyka Gojdič vydal pastiesky list pri príležitosti sčítania ľudu. O. Metoda polícia obviňovala, že tento list rozširuje a roznecuje národnostné nepokoje. 21. februára 1941 bol predvolaný pred súd v Michalovciach, ale po prešetrení sa muselo skonštatovať, že "obžaloba neobsahuje žádný protistátní čin" a preto bol o. Metod od obžaloby oslobodený. Tento výrok však nezmenil negatívny postoj úradov voči redemptoristom a hlavne ich predstavenému -o. Metodovi. Nezmenil sa ani sám o. Metod, ktorý bol presvedčený o správnosti riadenia sa juliánskym liturgickým kalendárom a tiež, že gréckokatolíkom je potrebné kázať po rusínsky. Dobrou príležitosťou stiahnuť sa do ústrania, ale zároveň aj naďalej apoštolovať bola výzva prešovského eparchiálneho úradu o duchovnú pomoc pre vojakov Slovenskej armády a veriacich na území Ukrajiny. Prihlásil sa spolu s troma spolubratmi, ale úrady voči tomuto zaujali negatívny postoj a tak tieto snaženia stroskotali. Keď bol 9. apríla 1942 oslobodený od úradu ihumena, nový predstavený mu poďakoval za jeho neoceniteľné služby. Uľavilo sa mu, lebo už nemusel verejne vystupovať a mohol sa stiahnuť do ústrania. Chodil aj na niekoľkotýždňové výpomoci k známym farárom a častokrát menil miesto svojho pobytu. V Michalovciach prebýval málo a ak aj bol v kláštore, verejne neslúžil. Z toho častého cestovania v októbri ťažko ochorel, takže lekár mu zakázal vychádzať vonku. Po uzdravení aj naďalej praktizoval nútený "túlavý spôsob života". Počas tohto obdobia však pomáhal akýmkoľvek spôsobom všetkým, ktorí ho o to poprosili. Takto napríklad pomáhal aj Židom tým, že u farára Teodora Prišľaka v Krajnej Bystrej im vybavoval krstné listy.

Protoihumenom gréckokatolíckych redemptoristov.

        Po prechode frontu sa o. Metod vrátil do Michaloviec, kde sa v októbri 1945 sa stáva opäť predstaveným. Vzťahy s úradmi sa vylepšili a on ako skúsený misionár a dlhoročný predstavený mohol na tomto poste pomôcť ešte viac rozvinúť apoštolské dielo medzi gréckokatolíkmi. Ako uvádza vtedajší kronikár, pri príležitosti preberania úradu, krátky príhovor, v ktorom povzbudzoval spolubratov k rehoľnej dokonalosti, zakončil slovami: "Podaj Hospodi, aby sme ju dosiahli".
 

        Jeho zápal a nadšené úsilie o vznik novej samostatnej gréckokatolíckej viceprovincie redemptoristov boli korunované úspechom. 21. decembra 1945 bola v Ríme zriadená nová viceprovincia a jej promulgácia sa uskutočnila 23. marca 1946 v Michalovciach. Prvým protoihumenom sa stal o. Metod Dominik Trčka. Pri prijímaní funkcii medzi iným povedal: "...Kto je tá nová viceprovincia? To sme my tu prítomní. Od nás záleží ako ju vybudujeme. Či na tvrdom základe alebo na mäkkom - zlom základe...". Na konci príhovoru oddal novú viceprovinciu pod osobitnú ochranu Prečistej P. Márie. To, že sa na túto úlohu skutočne hodil, tvrdí aj jeho spolubrat o. Štefan Lazor: "Viceprovinciálom sa stal O. Trčka, ako sa všeobecne očakávalo. Na túto úlohu bol skutočne najvhodnejší. Mal otcovskú autoritu a vážnosť všade na cirkevných i štátnych úradoch, mal veľké skúsenosti. Nebol diktátor, ktorý by presadzoval svoje, ale vždy mu bola na mysli svätá rehoľa." Vedel bez okolkov priamo povedať svoju mienku, bol veľkého srdca a mal porozumenie pre všetkých. Vítal každú iniciatívu a rešpektoval dobré návrhy.

        V rokoch 1946-48 o. Trčka venoval hlavnú pozornosť založeniu nových kláštorov v Stropkove a Sabinove, výstavbe stropkovského chrámu a rozvoju redemptoristického dorastu. Bolo to obdobie rozvoja a veľkých nádejí do budúcnosti. Ako sa po čase ukázalo, nie všetky plány mohol realizovať. Keď sa k moci dostala komunistická strana, nevraživý postoj Štátu k Cirkvi narastal. Redemptoristi boli špehovaní, hlavne v chráme počas kázní, a o. Metod ako predstavený bol niekoľkokrát predvolávaný na úrady. Tu mu vyčítali, že dovoľuje zneužívať kazateľnicu proti vtedajšiemu režimu. Dokonca 19. júla 1948 príslušníci polície vtrhli do kláštora a urobili domovú prehliadku, ale nič kompromitujúce nenašli.

Napätá situácia.

        Tlak komunistického režimu voči Cirkvi stúpal a pociťoval to aj o. Metod ako predstavený gréckokatolíckych redemptoristov. Bol zrušený juvenát v Michalovciach, veľmi populárny časopis Misionár, ba dokonca aj viceprovincia, takže gréckokatolícki redemptoristi museli prejsť pod bratislavskú rímskokatolícku viceprovinciu. O. Trčka bol znova nútený odísť z Michaloviec. Za svoje sídlo si zvolil kláštor v Sabinove, odkiaľ tajne naďalej riadil členov viceprovincie. Navštevoval študentov v Obořišti i novicov na Červenke. "Nebol skľúčený, bol vždy plný živej viery." Povzbudzoval spolubratov, že ich "utrpenia nebudú daromné, lebo Boh dopúšťa, ale neopúšťa." Takáto situácia trvala až do Barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950.

Vo Veľkonočný štvrtok 13. apríla okolo jedenástej hodiny večer sa ozval ostrý buchot na dvere kláštora. Keď br. Nikifor otvoril vchodové dvere videl pred nimi stáť vládnych zmocnencov, ktorí prišli internovať komunitu v Sabinove. O. Jána Ďurkáňa a o. Efréma Kozelského odviezli do Prešova a o. Trčku a br. Nikifora do Podolínca. Štátny zmocnenec po obsadení kláštora podal na úrady správu o priebehu akcie: "... v Písomnostiach bol nájdený kompromitujúci materiál list Mastiláka z roku 1937 v ktorom ďakuje Mastilák z Ríma za velmi krásne zprávy z východného Slovenska. List je adresovaný Trčkovi. ... Bol nájdený aj cestovný pas na meno Trčku Metoda. Tieto listiny spolu s ostatným materiálom prevzala štátna bezpečnosť zápisnične. Úmysly Trčkove o jeho prechodu do zahraničia dosvedčuje i tá okolnosť, že deň pred odsunom pokúšal sa o vylákanie novej legitimácie, pravdepodobne na iné meno, lebo bol u sabinovského holiča u ktorého rozprával, že si dá oholiť bradu.

        Neskôr na základe týchto "usvedčujúcich materiálov", teda obyčajného listu spolubrata a vykonštruovanej historky o pokuse o útek do zahraničia na falošný pas, ktoré sa našli v kláštore, bol o. Metod odsúdený na 12 rokov utrpenia vo väzniciach! Tento kríž prijal s nádejou a dôverou v Boha, ktorý dávajúc kríž dáva aj silu niesť ho.
 

V kláštore - väzení.

        O. Metod pobudol v Podolínci len krátko, lebo ako protoihumena redemptoristov ho častokrát vypočúvali a prevážali z miesta na miesto. V máji bol prevezený do Leopoldova a odtiaľ do Báču. Na vyšetrovaciu väzbu v Leopoldove spomína jeho spolubrat a spoluväzeň, ktorý o tom podal správu po svojej emigrácii predstaveným do Ríma: "V máji a júni 1950 5 naši otcovia (P.P. Trčka , Fail, J. Ďurkáň, Szitas a ja) boli vzatí do vyšetrovacej väzby a uvrhnutí do strašného väzenia v Leopoldove, kde sme okolo 40 dní trpeli vo väzbe: v košeli a v nohaviciach, bosí, bez akejkoľvek práce, bez sv. omše, breviára, ruženca, pri ostrom svetle deň a noc, každú minútu pod dozorom najhorších strážnikov (dozorcov); k tomu hrozné vyšetrovanie cez deň a noc zo všetkými psychickými a fyzickými prinucovacími (násilnými) prostriedkami, ktoré moderná komunistická kriminológia mala k dispozícii. Ľudsky povedané, bolo to takmer neznesiteľné. V každej chvíli sa želalo radšej umrieť ako žiť. Tiež nič sme nevedeli o druhom. Našťastie 3 dni pred zatknutím všetkých rehoľníkov som takmer celý viceprovinciálny archív spálil, takže nemali vôbec žiaden písomný dokument proti nám, taktiež my všetci sme ako tak vypovedali. Tak po 40 dňoch vyšetrovacej väzby sme boli spolu s ostatnými znovu privezení do trestaneckého kláštora." V septembri internačný tábor v Báči zrušili a všetci jeho obyvatelia sa ocitli v Podolínci.
 

        Odtiaľ bol 25. novembra 1950 na príkaz Štátnej bezpečnosti z Prešova vzatý do väzby , avšak v decembri 1950 bol už znova v Podolínci. Očitý svedok udalostí o tom napísal: "Ale znovu 25. novembra 1950 boli sme (P. Trčka, Fail, J. Ďurkáň a ja) odvlečení z Podolínca do Prešova do novej vyšetrovacej väzby, kde sme 30 dní museli pretrpieť veľa múk (týrania). Tu, pod dozorom NKVD-istov, to bolo oveľa horšie ako v Leopoldove. Ale aj z tohto väzenia nám nápadne pomohla zvláštna Božia milosť, a my sme vianočné sviatočné dni slávili opäť s ostatnými v Podolínci." Toto časté prevážanie z tábora na vyšetrovanie a späť ho ako staršieho človeka určite fyzicky i psychicky vyčerpávalo. Jeho vyrovnaná povaha a dôvera v Boha mu však pomáhali prekonať aj tieto ťažkosti. Vladyka Michal Rusnák strávil s o. Metodom v Podolínci niekoľko týždňov. Za ten čas si všimol, že o. Metod sa po počiatočnom prekvapení a šoku z toho, čo sa dialo spamätal a znova nadobudol svoju duchovnú vyrovnanosť a dobrú náladu. Mal stále radosť z toho, že ho mladší spolubratia chodia navštevovať a vždy im rozdal všetko čo dostal. Vždy pridal aj nejaký žart, aby spolubratov udržiaval v dobrej nálade.

Surové zaobchádzanie s väzňom.

        Začiatkom roka 1951 neter o. Trčku pani Mikišová písala žiadosti na Štátne úrady do Bratislavy i do Prahy, v ktorých požadovala uvoľnenie strýka, alebo aby ho ako občana českej národnosti preložili z Podolínca na Moravu, do blízkosti jej bydliska a ak by to bolo možné, vzala by si ho k sebe a starala sa o neho na vlastné náklady. Odpoveď na jej tri žiadosti prišla až v júni. V zamietavej odpovedi, ktorú dostala, sa píše: "Vaši žádosti ze dne 20. května 1951 o propuštění Vašeho strýce P. Dominika Trčky nebo jeho přemístnění do českých krajů nelze t.č. vyhověti. Ujišťuji Vás, že o Vašeho strýce je po všech stránkách dobře postaráno a nutno míti víru v to, že Váš strýc bude svého času dle možnosti propuštěn." Skutočne to bola pravda, že mal o seba dobre postarané, veď ho strážili väzenskí dozorcovia...
        V Podolínskom tábore bol pre internovaných režim dňa síce ako vo väznici, ale kňazi a rehoľníci sa predsa len nedali zlomiť. Povzbudzovali sa navzájom a, čo bolo veľmi dôležité, mohli sa modliť, slúžiť sv. liturgie, sláviť cirkevné sviatky. Aj preto mohol 27. marca 1951 napísať z Podolínca: "Průvod na Vzkříšení jsme měli velmi krásný na našem nádvoří. Ale na druhý den nám napadlo hodně sněhu." Oveľa ťažšie sa však žilo tým, ktorým hrozila vyšetrovacia väzba a následné väzenie. Žili pod psychickým tlakom v ustavičnej neistote o budúcnosť. Medzi nich patril aj o. Trčka. Michal Fitz vo svojom zozname 72 internovaných gréckokatolíckych kňazov v Podolínci ku dňu 1. august 1951 menuje ešte aj o. Dominika Trčku, redemptoristu, ale 8. augusta bol už vzatý do väzby. O. Ján Ďurkáň, jeho spolubrat a spoluväzeň z Podolínca na túto udalosť spomína: Bol som očitým svedkom, ako s vojenským krokom kráčal a postavil sa k autu, ktoré po neho prišlo, aby ho odviezlo do žalára za vinu bez-viny, ako by chcel povedať: "Tu ma máte. Pre Boha som na všetko hotový." "Pane Bože, tu ma máš!" - bolo jeho vzdychom v každom nešťastí a nemilom Božom dopustení. Dodnes nie je známe, prečo mohol byť tento obetavý služobník Boží odsúdený na 12 rokov väzenia, kde aj dokonal svoju pozemskú púť...".

        Po skončení vyšetrovania bol prevezený 21. septembra 1951 do väznice Krajského súdu v Bratislave. Tam sa stretol s O. Mikulášom Vladimírom, gréckokatolíckym kňazom, ktorého poznal už od detstva. Jeho spoluväzeň z Bratislavy z Krajského súdu na časy s o. Metodom spomína: "Viem, že súdny proces znášal pokojne a vyrovnane, pretože som s ním bol na jednej cele. Mňa do Bratislavy previezli zo Žiliny, okolo polovice novembra 1951. Najprv ma držali týždeň alebo dva na samotke a potom ma dali do cely. V cele boli traja väzni a neskôr štyria. Keď ma dali do cely, našiel som tam o. Trčku a Kapustu z Nového Mesta nad Váhom. Neskôr prišiel aj Špiriak, ktorý bol odsúdený na smrť. Na Vianoce sme tam ešte boli. Pamätám si to, lebo o. Trčka chodil síce v kňazskom civile, ale mal tam aj svoju reverendu. V Bratislave si zapustil bradu, bez ktorej si ho ani neviem predstaviť. Na Vianoce nám urobili rybu, aby sme cítili trošku z tých Vianoc. O. Trčka sa vtedy obliekol do reverendy a mal k nám preslov. Už sa nepamätám, čo to bolo, ale pravdepodobne o tom, aby sme to trpezlivo znášali. Cela, v ktorej sme bývali, nebola veľká. Vošli sa do nej len postele, ktoré mali slamené podhlavníky a plenta, za ktorou bola nádoba, ktorú sme používali ako WC. V Bratislave, pretože to bola Súdna väznica, sme mali aj deky, vlastné oblečenie, zubné kefky a nejaké drobné osobné veci. Stravu sme dostávali trikrát denne. Ráno bola čierna káva a kúsok chleba, na obed polievka a na to dali nejaké rezance, alebo niekedy aj kúsok mäsa zo zemiakmi. Lenže najesť sme sa nikdy nenajedli. Zo začiatku nepovolili ani balíčky. Až neskôr bol to len dvojkilový alebo kilový balíček. Každé ráno sme vstávali skoro, o piatej alebo šiestej, to už si presne nepamätám, ale viem určite, že sme mali veľa voľného času. Každý ho využíval ako vedel. Knihy sme totiž nedostávali a tak sme nič nečítali. Aj s listami bol problém, lebo boli cenzurované a mnohé nám ani nedávali. My s otcom Trčkom sme sa aj modlili. Nemohli sme to robiť nahlas, lebo v cele neboli všetci veriaci. Každý sa modlil to, čo vedel naspamäť, napr. ruženec a čo si pamätal z časoslova. Keď spoluväzni driemali alebo spali, vzájomne sme sa spovedali, aby sme boli pripravení na všetko. On sa vždycky tak chystal a všetko bral na seba. Aj keď niekto mal v úvodzovkách povedané "protištátnu činnosť", lebo pre komunistov to bola protištátna činnosť, on bral všetko na seba. Hovoril, že on bol predstavený a všetko zariaďoval. Chcel tým chrániť všetkých ostatných redemptoristov, aby neboli väznení alebo aby ich nevypočúvali. Veril, že sa raz dostane von a potom pôjde na niektorú väčšiu faru, asi myslel do mesta, že tam bude kostolníkom a tam bude slúžiť aj svätú liturgiu. Žiaľbohu k tomu nedošlo."

Vopred jasný trest.

        Súdne pojednávanie s o. Metodom bolo určené na 21. apríla 1952. Štátny prokurátor ho obviňoval zo spolupráce s vladykom Gojdičom, že rozširoval jeho ilegálne protištátne pastierske listy a podával skrze svojich predstavených v Prahe tajné informácie do Ríma, čo navrhoval kvalifikovať ako zločin velezrady a vyzvedačstva. Keď mu prečítali obžalobu, o. Metod priznal, že sa cíti vinný, ale nie v zmysle obžaloby. Tá totiž bola vykonštruovaná a výsledok súdneho pojednávania zdal sa byť už vopred jasný - čím vyšší trest. Na hlavnom verejnom pojednávaní priznal, že sa necíti vinný. Viackrát dostal otázku, prečo sa jeho výpoveď nezhoduje s tým, čo hovoril vo výpovediach počas vyšetrovania na Štátnej bezpečnosti. Ako odpoveď uviedol, že jeho výpovede sú hodne skreslené, že on tak nevypovedal a zápisnicu preto podpísal, lebo bol na samotke. Po 20 minútovej porade Štátny súd uznal jednohlasne Metoda Dominika Trčku za vinného že: 1.) Od roku 1946 do januára 1950 v Michalovciach a inde ukrývaním a finančným podporovaním benderovských rozvratníkov a v službách Vatikánu a reakčnej časti vysokej cirkevnej hierarchie rozširovaním ilegálnych protištátnych pastierskych listov bývalého gr.kat. biskupa Gojdiča sa spolčil s uvedenými ku pokusu na odtrhnutie od republiky časť jej územia a na rozvrátenie ľudovodemokratického zriadenia a spoločenskej a hospodárskej sústavy republiky, ktoré sú zaručené ústavou 2.) v čase od r. 1945-1949 v Michalovciach, v Obořišti a inde podávaním špionážnych zpráv politického a štátobezpečnostného rázu vatikánskym špiónom Th. dr. Jánovi Mastilákovi a pražskému provinciálovi redemptoristov Suchomelovi nepriamo vyzradil štátne tajomstvo cudzej moci, čím spáchal: ad.1.) zločin velezrady podľa § 1 ods. 1 písm.b/ a c/, ods. 2 zák.č. 231/48 Sb. ad.2.) zločin vyzvedačstva podľa § 5 ods. 1 zák.č.231/48 Sb. Obvinený Metodej Dominik Trčka trestá sa za to: Podľa § 1 ods. 2 zák.č.231/48 Sb. s ohľadom na ustanovenia § 18 Trz. a so zreteľom na ustanovenia §§ 96, 99 zák.čl.V/1878 s použitím § 91 zák.čl.V/1878 na 12 /dvanásť/ rokov odňatia slobody, ako trest hlavný. Ako vedľajšie tresty dostal peňažitý trest vo výške 20 000 korún, konfiškáciu celého majetku a stratu občianských práv na desať rokov. Vzhľadom na závažnosť a počet poľahčujúcich okolnosti Štátny súd obvinenému vymeral trest s použitím § 91 zák.čl.V/1878 a to blízko najnižšej výmery trestnej sadzby primerane jeho vine, pričom vzal do ohľadu nebezpečnosť osoby obvineného a ním spáchaného trestného činu pre spoločnosť, keďže v osobe obvineného ide o reakčného kňaza, ktorý sa dopustil dvoch ťažkých protištátnych trestných činov a preto súd je toho názoru, že uložený trest je potrebný k tomu, aby obvinenému bolo zabránené v ďalšej trestnej činnosti. Advokát síce, ako bolo všeobecným zvykom, podal odvolanie na Najvyšší súd do Prahy, ale ten odvolanie 12. júna 1952 ako bezdôvodné zamietol. Spravodlivosti sa teda už dovolať nemohol. Od toho času začal svoju dlhú cestu utrpenia, ktorá mala skončiť mučeníckou smrťou.

Tvrdý väzenský život.

        Po súdnom pojednávaní bol prevezený do Ilavy, ale do kartotéky pod číslom 2535 ho zaradili až v máji. Väzenský život bol veľmi ťažký a zvlášť pre ľudí v pokročilom veku. O. Metod patril k telesne slabším väzňom a jeho zdravotný stav a vek mu už nedovoľovali naplno pracovať. Svojou chorľavosťou sa však neznechucoval. Silu vytrpieť prenasledovanie čerpal určite aj na bohoslužbách, ktoré ako sa zdá tajne vo väzení služieval. Z mírovskej väznice, kde ho 6. marca 1953 priviezli z Ilavy, ako väzeň č. 1366/53 písal neteri: "... prosím nějaký citrón a hrozinky, zatím co není jiné ovoce. Z pečiva: vánočku, sladkosti a dělá mi dobře pěčivo z pšeničné čisté mouky na kvasnicích a vodě, bez tuku a soli, alespoň občas...". Takto prosil o chlieb-pečivo a víno-hrozienka, aby mohol tajne slúžiť sv. liturgiu.

        V mírovskej väznici sa stretol aj s o. Mastiliakom, ktorý na toto stretnutie spomína: "Po niekoľkých dňoch ma z tuberkulózneho oddelenia previezli s infekčnou žltačkou na oddelenie, kde ležal aj vsdp. Otec Trčka. O tom som však nevedel. Nejaký dobrý ošetrovateľ ho doviedol k izbe tuberkulóznych, veľmi blízko nemocnice, lebo sa dozvedel, že som prišiel na Mírov, a chcel ma vidieť. Otvorili sa dvere do našej izby, a ja som pri dverách mohol pár chvíľ prehovoriť s vspd. Otcom Metodom - asi po štyroch rokoch. Bolo to pohnuté stretnutie na obidvoch stranách."

        V auguste 1953 sa rodina o. Trčku znova pokúšala o jeho oslobodenie, pretože májová amnestia sa na neho nevzťahovala. V žiadosti uvádzala: "Žádám proto znovu, aby vzhledem k jeho vysokému stáří, neduhu, jakož i ostatním okolnostem byl mu trest cestou milosti pominut." Žiadosť ale nenašla svoju odozvu. 17. augusta u o. Trčku nastali zdravotné ťažkosti. Oznamoval neteri, že dostal katar očných viečok a prosil ju, aby mu kúpila okuliare. Koncom 1953 ochorel aj na urémiu, takže ho len v bezvedomí previezli do brnenskej nemocnice sv. Anny, kde bolo väzenské oddelenie pre najťažších väzenských pacientov a pre ťažšie operácie. Jeho stav bol taký vážny, že lekári už ani neočakávali, že sa ešte z brnenskej nemocnice vráti. Keď o. Metod písal 7. marca neteri z Brna, nesťažoval sa na nič. Podľa jeho slov bol poslaný do Brna len na odborné liečenie močových ciest. Nakoniec operovaný nebol a na veľké prekvapenie lekárov sa po niekoľkých mesiacoch, 18. marca 1954 vrátil späť na Mírov. Svoje uzdravenie o. Metod pripisoval príhovoru sv.Anny, čo potvrdzujú slová o. Mastiliaka: "Krátko pred smrťou, keď sme boli spolu na jednej izbe v Leopoldove, mi rozprával: Keď ho vynášali po schodoch v nemocnici, prebral sa z bezvedomia a opýtal sa: "Kde som to?" Povedali mu: "V nemocnici sv. Anny v Brne." Otec Trčka bol ako mladý kňaz nejaký čas v našom kláštore v Brne a akiste nemocnicu sv. Anny poznal. Vtedy si povedal: "Svätá Anna, tu ma máš. Rob so mnou čo chceš! - A sv. Anna mu vyprosila ešte šesť rokov života. Plný vďačnosti vyslovil mi vtedy v Leopoldove želanie, aby sa v michalovskej cerkvi Sv. Ducha po pravej strane uprostred postavil obraz sv. Anny s oltárikom a predsieňou pre kvetiny." O tom, že sa jeho zdravotný stav zlepšil, svedčia aj jeho slová už ako väzňa č. 768, v liste neteri: "... Zdaví se poněkud chvála Bohu zlepšilo. Ve stáří TBC není tak ostré jako v mládí a dají se brzdit ....".
 

        Neter o. Metoda sa znova a znova pokúšala prosiť o amnestiu a milosť aj v 1954, ale kompetentné úrady boli stále proti. V odpovedi Krajského Súdu v Bratislave, ktorú dostala až 1. októbra môžeme čítať: "Krajský súd v Bratislave, odd. 1, oznamuje, že rozhodnutím Najvyššieho Súdu zo dňa 13. júla 1954 bola žiadosť o milosť pre Metoděje Dominika Trčku zamietnutá z toho dôvodu, že výchovný účel trestu doteraz nebol dosiahnutý u odsúdeného a trestný čin spáchaný odsúdeným je závažný. Proti rozhodnutiu Naj-   vyššieho Súdu niet oprávneho prostriedku...". Za celý ten čas väzenia sa na o. Metoda, vlastizradcu a špióna, gréckokatolíckeho rehoľného kňaza, nevzťahovala žiadna amnestia. Z jeho korešpondencie je viditeľná túžba po slobode a nádej, že k tomu raz určite dôjde. Svoj život oddával do Božích rúk a to, že je ešte stále nažive, pripisoval Božej vôli.
 

Krutosť dozorcov.

        Keď mal väzeň za sebou polovicu trestu, mohol požiadať o podmienečné prepustenie. Častokrát to však účelovo využívali väzenskí dozorcovia, aby vo väzňovi vyvolali nádej na prepustenie, aby následne po negatívnej odpovedi väzeň upadol na duchu a ešte viac sa psychicky zlomil. V podobnej situácii sa ocitol aj o. Metod. Augustín Krajčík, jeho spoluväzeň na túto udalosť spomína: "(...) Ešte horšie pochodil iný môj spoluväzeň na Mírove Dominik Trčka. Tiež katolícky kňaz a rehoľník. Bol už starý a chorľavý. Robiť nevládal. Aj on až uzkostlivo zachovával všetky predpisy väzenského poriadku. Keď si odpykal polovicu trestu, podal si žiadosť o podmienečné prepustenie. Dozorcovia mu tvrdili, že bude určite prepustený na slobodu. Uveril im. Veď sa to zdalo také humánne a rozumné. Načo držať starého človeka vo väzení? Robiť nevládze, nezarobí ani na seba. Správe väznice je len na ťarchu. Takého je naozaj najlepšie z väzenia prepustiť. Najmä keď uvážime, že za svoju problematickú trestnú činnosť si už odpykal plných šesť rokov. Za toľké roky nadobudol staručký väzeň dosť slušný väzenský majetok: slušné šaty, dobré deky, pekné misky na stravu, dobré topánky a pod. Kamaráti ho prosili, aby im tieto veci vymenil. Ochotne to urobil. Bol presvedčený, že ich už nikdy nebude potrebovať. A čo sa nestalo? Neprepustili ho. Toto sklamanie ho tak zronilo, že asi dva týždne s ním nebola nijaká reč. Vyhýbal sa spoločnosti, uzatváral sa do seba, nikomu nedôveroval."
        22. apríla 1958 o. Metoda previezli z Mírova do Leopoldova, ktorý sa stal posledným miestom jeho pozemského života. V cele na kňazskom oddelení bývalo 18 kňazov, z toho asi päť starých a nemocných, ktorí nechodili do práce. Medzi nich patril i väzeň 4898/E. - 1. - o. Metod Dominik Trčka. Z jeho väzenských listov rodine je zjavné, že v Leopoldove sa cítil lepšie ako na Mírove a že sa mu zdravotne polepšilo, takže v júli písal neteri: "Chvála Bohu jsem zdráv a přešel jsem již do 73. roku! Jěště mám sedět pět let. Dá Bůh, že i to přežiji...". V podobnom duchu sa niesol aj list z augusta, takže sa zdalo, že sa na svoj vek a chorľavosť zdravotne cítil dobre. Písal: Zde se mám trochu lépe. Nemocen tak nejsem, abych musel ležet, ale staroba je staroba, ale chvála Bohu i za to - vždy nějaké to nedolíhaní, ale to nese život.

        Pred Vianocami 1958 o. Metod písal neteri: "Drazí! Pomalu se blíží vánoce, myslím na Vás a celou rodinu. Dej Vám P.B. je přežit v radosti a přeji Vám To z celého srdce a budu na Vás zvlášť pamatovat. Vzpomínám na minulé vánoce, právě to bylo 21. prosince, jsem měl jiné. Počasí máme zde mírnější než na Mírově, dosud nebyly tuhé mrazy. Zdraví mám ostojné, jenom ty závratě! Ale co dělat! Zároveň¨k Novému Roku přeji mnoho štěstí a požehnání Božího a zdraví. Prokazujete mně velké dobrodiní zádilkou peněžní, čímž mně velmi pomáhate, zač Vám srdečně P.B. zaplať! Nezapomínam na Vás. Končím své vánoční blahopřání, celou rodinu vřele pozdravuji, zvláště Vás oba, Váš strýc Dominik."

Potrestaný, pretože spieval koľadu.

        Vtedy ešte netušil, že Vianoce roku 1958 sa mu stanú "osudné". Celú udalosť opisuje MUDr. Anton Neuwirth, ktorý bol v tom čase jeho spoluväzeň v Leopoldove: "Keď som prišiel do Leopoldova, o. Metod býval v tzv. Vatikáne. Tieto budovy kedysi slúžili ako ubytovne pre dozorcov, ale neskôr boli zmenené na D-čko. Starí kňazi však v nich mali vyhradenú svoju budovu, ktorú sme nazývali Vatikán. Tento Vatikán mal zvláštnosť, že okná ktoré boli na chodbu, ktorá kedysi spájala byty dozorcov, sa otvárali zvnútra i zvonku. Raz sa stalo, že pred Vianocami, myslím si, že to bolo na Štedrý deň, otec Trčka sedel vo výklenku pri okne a spieval si náboženskú pieseň. Samozrejme okolo tohto okna po chodbe chodil dozorca. Tie okná sa otvárali aj zvonku. Fakticky on ho tam videl sedieť, tak si otvoril trošku okno a počúval. Aj keď o. Trčka spieval tichúčko, dozorca musel rozumieť o čo ide. Tak ako som počul, nechcem teraz nikomu ukrivdiť, ale v pamäti mi zostalo, že tento dozorca mladý človek mal mať prezývku sokol, lebo niektorí starší väzni ho už poznali aj podľa mena, ale my sme poznali väčšinou iba takéto prezývky, ktoré kolovali medzi väzňami a tak podľa toho sme ich rozoznávali. Keď počul, že spieva tú nábožnú pieseň, tak zavolal veliteľa stráže, lebo ten bachar, ktorý mal stráž, nemal kľúče od ciel. Ten sa vôbec do cely nemohol dostať, kľúče mal jedine veliteľ stráže, takže musel telefonovať pre neho. Prišiel aj s nejakým ďalším jedným či dvomi, neviem, asi s eskortou, a zobrali o. Trčku a za trest ho zavreli na samotke do korekcie. Nešlo tu o to, že bol na samotke, pretože samotka to bola jedna veľká budova, v ktorej boli cely určené pre samoväzbu pre jedného väzňa, ale tam boli viacerí podľa toho že koľko bolo väzňov a koľko bolo miest. V Leopoldove na samotke boli väčšinou vybraní ľudia, nechcem povedať že samí zločinci, ale boli to politickí zločinci, ktorí nesmeli byť označovaní ako politickí, pretože komunisti hovorili, že v Československu niet politických väzňov. Jednoducho z toho dôvodu, že neuznávali štatút politického väzňa. Každý bol zločinec, aj ktorý bol odsúdený pre politický prečin, alebo trestný čin. Nám hovorili, vy ste zločinci toho najhoršieho zrna. Vy ste horší ako ten vrah a podľa toho sa aj voči nám chovali. Na prízemí samotky boli oddelené cely. Táto korekcia bolo vlastne väzenie vo väzení. Po tie dni keď niekto niečo urobil, tak za trest ho zavreli do tej korekcie, kde sa mal napraviť. Tieto mali zvláštny režim, predovšetkým boli tmavé. Tam bývalo malé okienko, aj to bolo veľmi často zavreté železným príklopom. Korekcia mala betónovú podlahu a tak isto lôžko bolo ako taký jeden veľký betónový hranol, samozrejme studený, na ktorom mohol spať ten, ktorý bol v korekcii. A aby nemohol veľmi dobre zaspať, tak tam boli zamurované vyčnievajúce doštičky, ktoré stále tlačili väzňa, ktorý si chcel na lôžku oddýchnuť. Fakticky, keď tam tie tri dni bol, tak sa ani poriadne nevyspal, lebo musel ležať na tom betóne a na noc nemohol dostať viac ako jednu deku. Jesť dostávali myslím iba obdeň, teda, keď bol na tri dni tak dva dni hladoval a jeden deň dostal niečo jesť. O. Trčku bezprostredne zaviezli do korekcie na ten betón a tam spal. Na druhý deň ráno, alebo ešte v noci, myslím, že zavolali, ale neviem prečo, či preto, že ten dozorca sa chcel chrániť alebo ponosoval sa otec Trčka, zavolali lekársku službu a mal ju vtedy väzeň, bývalý študent medicíny. On mi hovoril, že ho tam volali, že tam je o. Metod a že aby som sa ho ujal a snažil sa nejako presadiť, aby ho prijali do väzenskej nemocnice, lebo že je v korekcii. Totiž to bolo tak, že zastať sa kňaza, alebo poslúžiť kňazovi bolo vždycky aj vo väzení riskantné, to bola kádrová újma. No a pretože ja som bol odsúdený pre katolícku akciu, tak mne už táto vec nemohla poškodiť. Považovalo sa samozrejme že mám blízko ku kňazom, tak vždycky keď bol nejaký kňaz, tak prišli kolegovia lekári, vždycky povedali tak Toníku povedz niečo, navrhni veliteľovi, aby bol prijatý do nemocnice a podobne. Teraz si už presne nepamätám, či ja som žiadal, aby som sa mohol ísť na neho pozrieť, alebo druhý deň som mal ja službu a tam ma zobrali. To by som už teraz musel básniť. Nie je vylúčené, myslím že je to asi pravdepodobné, že študent medicíny Prchlík asi povedal, že si myslí, že ma otec Trčka zápal pľúc, aby teda ešte zavolali mňa. Tak potom som prišiel. Mal naozaj štyridsiatky, skutočne mal zápal pľúc, myslím, že obojstranný, a tak som navrhol, aby bol prijatý do väzenskej nemocnice. To veliteľ stráže nechcel za žiadnych okolností dovoliť, tak som povedal, že bude zodpovedný za to, ak sa tomu človeku niečo stane. Potom to asi ešte s niekým konzultoval, takže jediný ústupok ktorý spravili bolo, že o. Metoda z tej korekcie dali von a zavreli ho na samotku, kde bola drevená podlaha a mal tam slamník, takže potom spal na tom slamníku. Vymohol som mu tiež to, že mal deku alebo dve deky na prikrytie cez celý čas, lebo inak v korekcii dostával väzeň deku iba na noc. Ale tú jednu noc tam, pokiaľ sa pamätám, určite strávil, večer a tú noc určite, a až na druhý deň sa dostal von. Potom sme o. Metodovi niekoľko dní, hoci sme toho nemali veľa, dávali penicilín, ale viem že to bolo stále také medzi dobrým a zlým. Znovu som sa ho pokúšal dostať do väzenskej nemocnice, ale nedalo sa to presadiť. Potom sa teplota trošku upravila len preto, že sme sa starali viacerí, tak postupne potom ktosi druhý prišiel a nie všetci chodili na samotku, myslím lekári. Končilo to, myslím, asi tým, že ja som už potom nesmel za ním ísť. Ale dozvedel som sa a zostalo mi v pamäti to, že tá vec sa zhoršovala, až nakoniec zomrel. Keď som o. Metodovi hovoril, teda keď som sa mu ospravedlňoval, že nemôžem presadiť to, aby šiel do nemocnice, že by tam mal ísť a tak ďalej, myslím si, že bolo by mu to podstatne pomohlo. Liečba by bola bývala predsa len lepšia, lepšie jedenie, starostlivosť, možno že ešte nejaké iné lieky by sme boli zohnali. Na každý pád, tá smrť bola podmienená tým, že ho tam dali - to je moje presvedčenie - a on mi ešte hovoril, teda v tom zmysle, že ja sa na nich ani nehnevám, ja vám to teraz neviem presne zreprodukovať, ale podstatné bolo to, že prejavil dobromyseľnosť, odpustenie k tým, ktorí mu ubližovali, a toto považujem za veľmi dôležité, že v tej ťažkej situácii odpúšťal a naozaj vedel, že to nemá ľahké."
        O.Metoda do cely preniesli len zomrieť. Tam o. Mastiliak opatroval o. Metoda, svätec svätca. "Keď sme boli v nástupe na chodbe pred oknom cely, kde ležal na smrť chorý, rozprával p. Štefan Krištín, o. Trčka sa obzrel k oknu a ja som zakýval, hneď zareagoval pozdvihol ruky k nebesiam a očami mi ukazoval, že sa lúči s nami a odchádza z časnosti na večnosť." O. Mastiliak, ktorý, ako sám tvrdil, mal prirazené svoje lôžko k posteli o. Trčku, však nebol prítomný pri jeho smrti, lebo v tom čase musel pracovať v dielni, ale skrze posla sa dozvedal, čo sa s o. Metodom deje. Na tieto posledné chvíle o. Metoda spomína: "Keď umieral, bolo to k večeru, boli na izbe len starší spolubratia, ktorí už nechodili do práce, akiste aj z iných izieb. Jeho umieranie v dielni sledovali prostredníctvom posla. Keď sme sa vrátili z popoludňajšej smeny o 10 hod., náš otec bol už hodinu mŕtvy." Bolo to 23. marca 1959.
        Po smrti - rozpráva o. Mastiliak - nechávali mŕtveho na prirazenej posteli ešte hodinu. Potom prišli ošetrovatelia z nemocnice a odniesli ho do márnice. Na druhý deň alebo tretí deň ho pochovali, samozrejme bez kňaza, za asistencie dozorcu, na väzenskom cintoríne."

	Rodina sa v apríli 1959 pokúšala previezť jeho telesné pozostatky do rodného Frýdlantu, ale vtedajšie úrady im robili prekážky a nakoniec sa im to nepodarilo. Dozvedeli sa však aspoň, kde sa nachádza jeho hrob. Podľa ich svedectva boli na väzenskom cintoríne len dva rady upravených hrobov. Iné hroby, to boli len kopy zeminy porastené trávou. O. Trčka bol pochovaný v siedmom hrobe v prvom rade.

Telesné pozostatky v Michalovciach.

        Až po obnovení činnosti gréckokatolíckej cirkvi v 1968 mohli redemptoristi požiadať o prevezenie telesných pozostatkov o. Trčku z leopoldovského väzenského cintorína do Michaloviec. Exhumácia telesných pozostatkov sa uskutočnila 16. októbra 1969.
 

        Hrob pomohla identifikovať rodina a Sestry Služobnice zo Sládečkoviec. Svedkovia exhumácie, ktorí poznali o. Trčku ešte z Michaloviec, spoznali jeho telesné pozostatky podľa zlatého zuba, ktorý žiaril v každom úsmeve Sluhu Božieho o. Metoda Dominika Trčku. Pohrebné obrady boli vykonané 17. októbra 1969, a hoci pohreb nemohol byť patrične zorganizovaný, jednak mnoho veriacich a kňazov sa prišlo rozlúčiť s týmto známym misionárom, ktorý pre Krista a Cirkev podstúpil mučenícku smrť.
 

Jeho telesné pozostatky spočívajú v hrobke redemptoristov na michalovskom cintoríne. V roku 1969 spolubratia redemptoristi podali žiadosť o rehabilitáciu, ale bez pozitívneho výsledku. Až v 1990 po páde komunizmu bol o. Metod Dominik Trčka rehabilitovaný Krajským súdom v Košiciach, čím bola oficiálne priznaná vina štátu za jeho nespravodlivé uväznenie, odsúdenie a smrť.

        Keď sa medzi väzňami rozprávalo o nespravodlivosti a krutosti väzenských zariadení a dozorcov, ako príklad bola neraz dávaná mučenícka smrť o. Metoda. Jej podrobnosti i okolnosti sa ústnym podaním prenášali z cely do cely, z väzenia do väzenia. Verbista Vojtech Kováčik spomína: "Mnohokrát som počul to meno vo Valdiciach a to s veľkou úctou si naň spomínali väzni, ktorí boli z Leopoldova prevezení do Valdíc". Jezuita Alojz Litva, spoluväzeň z Podolínca, sa od tých čo boli v Leopoldove v čase smrti o. Metoda dozvedel, že zomrel na následky korekcie, kde silno nachladol a do ktorej bol daný pretože si tichúčko nôtil vianočnú pieseň. V čase komunizmu jeho hrob, aj keď je na verejnom cintoríne, nemohol byť masovo navštevovaný, pretože by to vzbudzovalo u úradov i štátnej bezpečnosti podozrenie a považovali by to za protištátne zhromažďovanie sa občanov. Živá spomienka na neho v radoch spoluväzňov, duchovenstva či veriacich však nevymizla. Keď sa o ňom hovorilo, písalo a či sa ho dávalo za príklad kňaza misionára, v minulosti či v súčasnosti, vždy to bolo v spojitosti s jeho mučeníckou smrťou. Toto potvrdzuje aj svedectvo pána MUDr. Antona Neuwirtha: "Pokiaľ som o ňom hovorieval, vždycky vo mne zostalo to vedomie skutočne mučeníckej smrti, pretože nielen, že bol kňazom, ale v určitom zmysle vykonával náboženský úkon, spieval nábožnú pieseň a za to bol, znovu by som povedal, naviac potrestaný, neprimerane ťažko, do tej miery že to malo príčinnú súvislosť s jeho smrťou. Toto považujem za najdôležitejšie a toto je by som povedal podstatný znak martýria ... podľa mňa je to jeden z najvýraznejších "bielych mučeníkov" komunistickej krutovlády v Československej republike."
        Ján Ďurkáň porovnal o. Metoda Dominika Trčku a jeho spolubrata Mikuláša Stanislava Nekulu, prvých redemptoristov pražskej provincie ktorí, prijali gréckokatolícky obrad, k Cyrilovi a Metodovi, prinášajúc Slovanom na Veľkú Moravu vieru v živého Trojediného Boha. Písal: To je naše vzácne jubileum, že pred 50 rokmi prišli k nám hviezdy dve od západu: Metod a Mikuláš, že z ich veľkých, hrdinských obetí zrodila sa obnova našej prešovskej diecézy, že nás tí dvaja omladili duchovnou transfúziou krvi, že za nimi prišli ďalší nadšenci pre Boha a duše, ktorí preorali misiami, triduami a inými spôsobmi duchovnej činnosti celú našu diecézu tak, že s úžasom hľadeli na plody a výsledky ich činnosti tak vedúci ako aj veriaci, že si ich obľúbili ozaj ako naši predkovia sv. Cyrila a Metoda, že na nich niektorí pozerali ako na anjelov z neba. Vklad o. Metoda pre rozvoj gréckokatolíkov na Slovensku bol značný. Jeho horlivosť o Boží dom a vernosť katolíckej cirkvi i cyrilometodským ideálom bola veľká, a to až natoľko, že ho to stálo život. Je žiarivým príkladom kresťana, misionára, rehoľníka, kňaza, ktorý dal svoj život do služby Bohu a jeho Cirkvi a hľadal len jeho slávu a spásu duší.
 

Text a obrázky boli prebraté zo stránky http://www.trcka.nfo.sk