Liturgia slávená malou skupinkou miestnej Cirkvi sa slávi v mene celej Cirkvi a slávi sa nielen v mene všetkých týchto Cirkví, ale aj pre celú túto Cirkev. Jedno spoločenstvo je vždy reprezentantom úplnej celej Cirkvi. Stačí si všimnúť modlitby, ktoré sa modlia počas liturgií. Vždy sú tam modlitby za celú Cirkev na celom svete.
Je potrebné si tiež uvedomiť, že všetci pokrstení účastní na liturgii sú koncelebrantmi, každý podľa svojho stupňa kňazstva v Kristovi. Nie všetci pokrstení sú presbytermi, ale všetci pokrstení sú kňazmi Ježiša Krista. Presbyteriát je špeciálnym stupňom Kristovho kňazstva, ale všetci pokrstení sú pokrstení v kňazstve Ježiša Krista, ktorý v určitom slova zmysle, je jediným kňazom a každé iné kňazstvo (podľa rôznych stupňov v Cirkvi) je len účasťou na Kristovom kňazstve. Liturgia nie je niečo, čo koná klérus pre iných. Ale celé spoločenstvo koná podľa rôznych stupňov služobnej hierarchie Cirkvi.
Služobné kňazstvo ustanovil Ježiš Kristus pri Poslednej večeri, keď premenil chlieb a víno slovami: "Toto je moje telo... toto je moja krv... toto robte na moju pamiatku!" Ježiš Kristus prikazuje apoštolom robiť to isté, čo robil on: premieňať chlieb a víno na Telo a Krv Ježiša Krista, čo patrí aj k samotnej podstate kňazskej moci. Celú svoju náuku, ktorú prijal od Otca a časť svojej božskej moci odovzdal Ježiš Kristus svojim apoštolom na čele s Petrom. Dal im poverenie hlásať túto náuku a vysluhovať sviatosti až do konca sveta a po celom svete. Apoštoli to neboli schopní robiť sami a preto ustanovili biskupov, ktorým odovzdali plnosť kňazskej moci, ale ja plnú účasť na Kristovom trojakom poslaní. Aby biskupi mohli plniť tieto služby, potrebujú pomocníkov, ktorým v rôznej miere odovzdávajú účasť na Kristovom i svojom kňazstve, a tak ich uspôsobujú na príslušné služby. Takýmito pomocníkmi biskupov sú kňazi a diakoni. Okrem týchto služieb (svätení) vznikli v neskorších obdobiach v Cirkvi aj iné, tzv. nižšie svätenia.
Novozákonné chápanie kňazstva
Priamych svedectiev Svätého Písma o kňazskej službe je veľmi málo, avšak sú natoľko jasné, že nepotrebujú veľmi osobitné objasňovanie (porov. 1 Pet 2,5-10; Zj 1, 5-6; Zj 20,6; Ex 19, 5-6; Dt 14,2).
Starý Izrael bol vyvoleným Božím národom, ako to dosvedčujú knihy Starého zákona. V Novom zákone sa takýmto národom stali kresťania, ktorí predtým neboli žiadnym národom. Stanúc sa Cirkvou, stali sa kresťania Božím národom, ku ktorému patrí každý veriaci. Etnický, národný princíp, podľa ktorého bol vyvolený starozákonný Izrael, bol zamenený členstvom, príslušnosťou k Cirkvi, v ktorej sa aj etnické, či sociálne znaky ukázali ako prekonané (porov. Gal 3, 28-29). Celá Cirkev je Boží národ, nový Izrael a každý v nej je povolaný ako kňaz Bohu prinášať duchovné obety.
V židovstve bolo osobitné kňazstvo, nedostupné príliš pre národ, bola hranica, ktorá raz a navždy oddeľovala kňazstvo od národa. Kráľovské kňazstvo celého Izraela v Starom zákone ostávalo zasľúbením, prísľubom. V Starom zákone služba v chráme bola dostupná iba levitskému kňazstvu a cudzia pre všetok národ Izraela. Prísľub o kráľovskom kňazstve splnil sa v Novom Izraeli – v Cirkvi Ježiša Krista.
Cirkevná hierarchia má teda božské ustanovenie. Iba vďaka hierarchii možno splniť odkaz sv. apoštola Pavla: „Ale všetko nech sa deje slušne a v poriadku!“ (1 Kor 14,40). Sám Ježiš Kristus si vybral 12 apoštolov, aby boli správcami a činiteľmi Božích tajomstiev. A samotní apoštoli, ktorých činnosť bola riadená Svätým Duchom a živým príkladom ich Učiteľa, tiež vyvolili na službu v Cirkvi určité osoby a takýmto spôsobom ustanovili tento poriadok nepretržitého kňazstva, ktorý sa zachováva v Cirkvi do dnešných dní.
Stupne vyšších posvätných rádov v Cirkvi
Episkopát
Biskupský stupeň je prvým a najvyšším stupňom cirkevnej hierarchie. Tento stupeň dáva osobe posvätenej za biskupa plnosť apoštolskej moci. Obsahuje teda nielen kňazskú moc, ale aj možnosť odovzdať ju inej osobe. Pri biskupskom svätení majú byť traja biskupi ako spolusvätitelia.
Úlohou a povinnosťou biskupa je chrániť čistotu evanjelia, starať sa o jeho šírenie a hlásanie medzi ľudom. Tiež od najstarších čias bolo ukladané biskupskému stavu za povinnosť právo slúženia, vedenia, učiteľstva a ustanovovania kandidátov na jednotlivé kňazské stupne.
Kňazstvo
Kňazstvo je sviatosť, v ktorej Cirkvou vybraní kandidáti po splnení všetkých predpísaných podmienok dostávajú vkladaním rúk biskupa svätenie, duchovnú moc a potrebné milosti plniť svoje kňazské povinnosti.
Kňaz pri vkladaní rúk biskupa získava plnú kňazskú moc a medzi jeho duchovné povinnosti patrí:
- udeľovať sviatosti veriacim, vysluhuje šesť sviatostí (okrem sviatosti kňazstva),
- hlásať Božie slovo,
- viesť veriacich k bohumilému životu na Zemi a k spáse vo večnosti.
Kňazstvo vždy zaujímalo centrálne miesto medzi ostatnými službami v Cirkvi. Počínajúc od apoštolskej doby, každá miestna Cirkev si sama ustanovovala biskupov, kňazov, diakonov a iných služobníkov, ktorí sa začali objavovať neskôr. Tieto ustanovenia, konané miestnou Cirkvou, obsahovali tri momenty:
- vyvolenie osôb určených pre tieto služby,
- ich posvätenie spojené s modlitebnou prosbou o zoslanie darov Svätého Ducha,
- priznanie zo strany miestnej Cirkvi vykonaného posvätenia ako blahodarne účinkujúceho.
Vznik kňazskej služby spadá do obdobia, kedy sa začali utvárať miestne cirkvi. A to znamenalo, že ich slúženie bolo nevyhnutné pre jestvovanie samostatnej miestnej Cirkvi.
Vo vzťahu k biskupskému stupňu je tento stupeň podriadený, lebo bez vôle biskupa kňaz nemohol prijímať a vykonávať nič podstatne dôležité v cirkevnej činnosti. Vo vzťahu k bohoslužbe mal kňaz práva na úrovni biskupa, okrem práva vysväcovania kňazov (chirotonie), ktoré bolo ponechané výlučne biskupovi.
Diakonát
Diakonát je prvým stupňom z vyšších svätení, kedy sa diakon zúčastňuje na verejnom a súkromnom bohoslúžení, posluhuje pri sviatostiach, ale ani jednu nevysluhuje. Diakonát bol však ustanovený nie na kňazstvo, ale na službu biskupom a presbyterom. Diakoni sa totiž pokladali za ich ruky a oči. Podľa vyjadrenia Ignáca Antiochijského, diakoni v súlade s biskupmi a presbytermi jasne učia veriaci ľud “Pánove príkazy”. Táto prax zachovaná v pravoslávnych cirkvách, ktorú teraz objavuje latinská Cirkev, má sa znova osvetliť aj vo východných katolíckych cirkvách. Obnova jej bohoslužobného a mimobohoslužobného poslania sa totiž ukazuje ako veľmi užitočná.
Liturgickou službou diakona je prednášanie ekténií, čítanie evanjelia a ostatné usmerňujúce texty počas svätej liturgie, nevyhradené kňazovi. Znakom diakonskej hodnosti je orár.
Vystúpenie diakonov ako osobitej kategórie vyšších svätení v Cirkvi je zaznamenané v Skutkoch apoštolov, kde sa opisuje voľba a ustanovenie siedmich mužov na službu starostlivosti o stolovanie, obsluhovanie pri stoloch. O týchto mužoch sa hovorí ako o mužoch „plných Ducha a múdrosti“ (porov. Sk 6,3). Obsluhovanie pri stoloch a pomáhanie počas tzv. agapé bolo spájané v apoštolskej dobe so slávením Eucharistie, lebo po liturgii sa spotrebovávali ostatky eucharistických prínosov. Povinnosťou diakonov bolo vyberať, či oddeľovať z prinesených darov chlieb a víno ako matériu pre Eucharistiu.
V 3. - 4. storočí sa okruh diakonských povinností rozširuje a prísne stanovuje. Na základe Apoštolských konštitúcií má byť diakon uchom, okom a taktiež srdcom a dušou biskupa. Diakon mal oboznamovať biskupa o všetkom, čo sa deje v živote Cirkvi, pričom otázky tzv. druhostupňovej záležitosti mohol riešiť aj sám. Hlavná činnosť diakona však spočívala pri aktívnej účasti pri vykonávaní bohoslužieb. V dobe katechumenátu bol diakon povinný nad tými, ktorí sa pripravovali na vstup do Cirkvi, čítať modlitby a privádzať ich k biskupovi. Potom ich privádzal na miesto krstu, pomáhal pri obradoch (zobliekanie z odevov, mazanie celého tela krstným olejom...). Dosť často boli diakoni splnomocnencami biskupov na všeobecných a miestnych snemoch.
Činnosť diakonov bola najviac badateľná pri vykonávaní svätej božskej liturgie. V prvých časoch kresťanstva diakoni oboznamovali cirkevnú obec o čase a mieste bohoslužieb a počas samotných obradov dohliadali na poriadok v čase ich trvania: ukazovali veriacim ich miesta a dohliadali, aby bol kľud a ticho. Ukazovali tiež veriacim, kedy sú povinní stáť, sedieť alebo skláňať sa na kolená. Diakoni tiež posluhovali biskupovi a kňazovi v oltárnej časti chrámu, kde pripravovali bohoslužobné predmety a oblečenie pre slúžiacich. (prebrate zoe)